Incredible India - časť III. (Ladakh)

Autor: Veronika Remisova | 19.1.2013 o 12:21 | (upravené 19.1.2013 o 19:22) Karma článku: 7,42 | Prečítané:  738x

Pokračovanie blogu Incredible India časť I. a časť II.:     Na ceste do Lehu sa zoznamujeme  s jedným Nemcom a s českým turistom Jardom - podľa jeho vlastných slov "najstarším backpackerom", ktorý, ako sa presvedčíme neskôr, nás všetkých schová do vrecka svojimi výkonmi.

Hotel nemáme rezervovaný, ale Jarda je expert, poradil nám, že najlepšie sú Guesthouse a sú za babku. Dnes môžem povedať, že som naslovovzatý odborník na  tento typ ubytovania v Lehu. Pochodila som asi 28 izieb, porozprávalo som sa s domácimi a nakoniec sme s Jardou zakotvili v slušnom domčeku u jednej panej. Ubytovanie na noc stálo necelých 5 EUR.

Leh leží vo výške 3524 metrov nad morom a  je hlavným mestom Himalájskeho kráľovstva Ladakh v štáte Jammu a Kašmír. Hneď prvý deň, ako aklimatizačnú rozcvičku sme navštívili palác, ktorý sa vypína nad mestom. Kedysi  patril kráľovskej rodine, dnes je to len polozrúcanina, s krásnym výhľadom na  mesto. Palác postavil kráľ Sengge Namgyal (1612-1642) a kráľovská rodina ho opustila počas obliehania Kašmírskym vojskom v 19 st. Leh bol dôležitou zastávkou na obchodnej ceste, ktorá viedla cez dolinu  Indus  medzi Tibetom a Kašmírom.  Prevážala sa tu najmä kašmírska vlna, kanabis, brokát a hodváb. V Lehu sa mieša niekoľko náboženstiev - moslimské, budhistické a hinduistické. Knižky uvádzajú, že Leh (a Ladakh vo všeobecnosti) je "tibetskejší" ako samotný Tibet.  Je tu mnoho budhistických kláštorov, ako aj tisícky stavieb (stupa), ktoré obsahujú budhistické relikty a sú používané ako modlitebné miesta.

Staré mesto  - centrum, ktoré som považovala pri príchode len za hŕbu kamenia, je zapísané na "Word Monuments Fund's list". Najkrajšie na Lehu sú však hory, všade okolo je vidieť 6000-7000 metrové  štíty so zasneženými vrcholkami.

Na hrade sme sa zastavili v kaviarničke, ktorá patrila asociácii na obnovu starého mesta a dali sme si čaj s maslom - výborný, až kým som sa od malého dievčatka s ufúľanými ručičkami nedozvedela pracovný postup: maslo s mliekom dievčatko miesilo v zablatených ručičkách, až kým nevypracovalo nejakú hmotu, ktorá sa potom rozpustila v čaji. No nič, chutil výborne, dokonca som vyskúšala aj miestny eko-záchod - diera v hline a treba sa trafiť za úplnej tmy, pretože elektrina nie je.  Hrad bol dosť vysoko nad mestom a výstup naň bol hotovým turistickým počinom (hlavne keď sa Vám už z výšky točila hlava aj bez výstupu). Niekoľko ľudí to nezvládlo a hneď vedľa nás sa povracal indický chlapček. K nemu pohotovo pribehol miestny prašivý pes a zvratky do čista vylízal. Miestni psi tu naozaj majú život pod psa.

Návšteva hradu a kultúra ma tak vyčerpala (spolu s  nadmorskou výškou) že som si ľahla spať a Milan šiel na večierok (a večeru) s našimi novými priateľmi. Naspäť nevedel trafiť, pretože si s Jardom zabudli baterku, všade stekali psi (psi začínajú v Lehu nočný život hneď po zotmení a najobľúbenejšou zábavou pre nich je naháňačka turistov a kúsanie iných psov). Nakoniec, keď už som chcela volať miestnu políciu (alebo Budhu) Milan konečne dorazil.

Thiksey Monastery

Na druhý deň v rámci aklimatizačnej kúry ideme na maličkú vychádzku: 25 kilometrov od Lehu je budhistický kláštor Thiksey. V knižke píšu, že ak máme čas len na jeden kláštor má to byť práve tento. Aklimatizácia je stále potrebná, pretože pri každom kroku sa zadychčím, akoby som bola notorickým fajčiarom, musím zastať, ruku si priložím na srdce, ako storočná dáma a myslím si, že umieram. Nadmorská výška s človekom teda zatočí.

Český spolucestujúci nás presviedča, aby sme šli autobusom len za 20 rupií (cca 35 centov). Po krátkom váhaní privolíme, oblomil nás najmä argument, že ak necestujeme verejnou dopravou, akoby sme v Indii ani neboli. Ideme prvým ranným autobusom, ktorý má podľa cestovného poriadku odchod o  8h00. Cestovný poriadok znamená slovné vyhlásenie (dosť neurčité) našej domácej panej.

Presne o 7h55 sme sa predrali na hlineno-betónovú plochu, ktorá je vraj nástupišťom. Nejaký milý človek, ktorý pochopil našu gestikuláciu nás posiela na druhú stranu, že tam je autobus do Thiksey. Skutočne, na druhej strane stojí malé vozidlo asi pre 20 ľudí, v ktorom ich sedí už asi 30 a keď povieme Thiksey, šofér súhlasne prikývne. Sedačky sú také malé, že Milan zaberie sedačku a celú chodbičku, ktorá sa stáva nepriechodnou. Do autobusu pristupujú ďalší a ďalší ľudia, je 8h30 a stále nejdeme, ľudia len pristupujú a pristupujú. Na strechu prichádza koberec a  obrovské škatule, skupina robotníkov, mnísi, ženy, deti, ďalšie ženy, ďalší muži, ďalšie deti... v autobuse pre 20 ľudí nás je už asi 60. Otváram okno, pretože sa začínam dusiť... a ľudia stále pristupujú. Zdá sa mi, že autobus musí čochvíľa explodovať. Konečne sa pohýname. Pri prvej zastávke po 5 minútach zisťujem, že som kapacitu autobusu výrazne podcenila. Pristupujú noví pasažieri. Milan sa stáva verejným nepriateľom číslo 1, je totiž neprekonateľnou prekážkou v chodbičke. Niektorí vytrvalí cestujúci ho z času načas donútia postaviť sa a umožniť celkovú kompresiu tohto ľudského materiálu, ktorý sa popchal nejakou nadprirodzenou silou do maličkého autobusu.

Tak, aspoň mi nik nemôže povedať, že som nebola v Indii, povzdychla som si po hodine a pol v cieli našej cesty, kde sa nám šťastnou náhodou podarilo vystúpiť. Hneď som zbadala jediný zaujímavý objekt - reštauráciu. Ponúkla som sa, že ostanem v reštaurácii a Milan s Jardom môžu ísť na obhliadku kláštora. Milan bol odjakživa gavalier (to som na ňom vždy obdivovala) a s neskrývanou radosťou vyhlásil, že ma nemôže nechať samú a určite ide so mnou do reštaurácie robiť mi spoločnosť. Nebolo by dobré, aby som sama pila čaj v cudzom svete, to sa vraj nesluší a Indovia by to mohli zobrať ako urážku. Otázky, že čo je na tom, keď pije človek sám čaj  a prečo ako urážku som ďalej nerozoberala.   Jarda sa nedal odradiť a vydal sa na obhliadku, keďže kláštor je najkrajší v raňajšom svetle. Pre mňa je v raňajšom svetle najkrajší raňajší čaj (prípadne s palacinkami - tie sme si objednali k tomu čaju.) Reštaurácia patrila mníchom, tak sme mali spolu s palacinkami aj pocit dobrého skutku. Palacinky mali hrúbku asi 2cm, bolo ich treba žuvať ako žuvačku, dlho a riadne. Aspoň sme prispeli na tých mníchov.

Po dvoch hodinách sa návšteva kláštora už nedala ďalej odkladať a s nechuťou sme sa vydali do kopca. Pravdepodobne sme šli zlou cestou, pretože sme sa museli predierať smetiskom, úzkou chodbou a inými prekážkami. Cestou sme naďabili aj na chliev s kravami, kde na streche boli úhľadne naukladané kravské lajná a sušili sa na slnku podobne ako prádlo. Asi sú veľmi vzácne a na niečo sa používajú (ako kurivo?), ale neodvážila som sa po tom pátrať ďalej. (Možno by som sa dozvedela, že sú pochúťkou miestnej kuchyne, a zvlášť ako prísada v palacinkách).

História kláštora je veľmi zaujímavá, prečítala som si ju v brožúrke, ktorú vydávajú mnísi a dovolím si ju opísať. Kto nemá rád siahodlhé opisy, nech pasáž preskočí.

„Changsem Sherab Zangpo (ďalej len „CH") bol prvý Rinpoche (rinpoche v tibetskom budhizme znamená „Vzácny" a je to titul pre významného učiteľa). Narodil sa neďaleko Lehu a ako mladý chlapec cestoval do Tibetu so skupinou obchodníkov. Keď prišiel do Lhasy, spýtal sa starej ženy, kto je najlepším učiteľom v Tibete. Stará žena ukázala bez slova na kláštor Ganden, kde pôsobil Jhe Tsong Khapa (ďalej len „J") zakladateľ Gelugpskej školy Tibetského budhizmu. Keď Ch skončil štúdia, učiteľ mu povedal, aby sa vrátil do Ladakhu a ďalej šíril „žlté"  učenie prorokujúc, že na pravom brehu rieky Indus bude toto učenie prekvitať. S týmito slovami mu podal sošku z jeho vlastnej vysušenej krvi z nosa a povedal, že ju má dať slávnej osobnosti, ktorú v Ladakhu stretne. Ch prišiel do Ladakhu a chcel sa stretnúť s mocným kráľom Nubry, ktorý ho najskôr, ako chudobného mnícha  odmietol. V noci sa však kráľovi prisnil sen, že ho chce stretnúť veľmi významná osobnosť a tak ráno prikázal, že prvého, ktorý príde k bráne, majú pustiť dnu a slávnostne uviesť ku kráľovi. Prvý prišiel Ch, stretol sa s kráľom a odovzdal mu sošku zo sušenej krvi z nosa. Kráľ sa obrátil na budhizmus, počúval učenie Ch, a  nakoniec mu pridelil územie, kde Ch postavil  kláštor. V tom čase jediná žena, ktorá do kláštora mohla vstúpiť bola kráľovná z mesta Stok. Kláštor prekvital, ako prvý v celom kraji vlastnil traktor a zaviedol mnohé inovácie v poľnohospodárstve. Nedávno tam bola z darov veriacich postavená socha Maritreya (podľa budhistickej eschatológie Maritreya je budúci Budha, ktorý má prísť na zem, dokončiť osvietenie a učiť čistú dharmu), o ktorej Dalai-lama povedal, že „je veľmi pekná a môžete sa na ňu dívať stále a stále a stále a stále nebudete uspokojení". Ja som sa na ňu pozrela raz a už som bola spokojná, ale to asi preto, že moje vedomosti o dharme a karme... sú veľmi biedne.

Kláštor mal aj školu, kde bolo 35 malých šibalských chlapcov, ktorí tak, ako všetci iní chlapci, vystrájali lapajstvá po celom kláštore. Okrem rôznych Budhov sme videli aj mníchov, ako robia mandalu. Urobenie mandaly trvá niekoľko dní,  potom je zničená, my sme bohužiaľ videli len začiatok tvorby. Chcela som sa zapojiť do jej výroby, pretože je to vraj znázornenie vlastného podvedomia a cesta k celistvosti vlastnej osobnosti, ale nebolo mi to dovolené - mandala je iba pre mníchov. Mnísi sa celkom radi nechali vyfotiť, musela som však slávnostne prisľúbiť, že im fotky pošlem.

Cestu autobusom som odmietla, s tým, že radšej pôjdem peši. Dobrý mních mi však poradil nech si stopneme taxík, a nech neplatíme viac ako 20 rupií. Tak sme aj urobili a za necelých 30 minút sme boli za 20 rupií doma. Večer sme si ešte vyšli na Shanti stupu v Lehu, ktorú v roku 1991 postavil japonský budhista Bhikshu Gyomyo Nakamura na podporu svetového mieru. V základoch sú relikvie Budhu, ktoré tam dal samotný  14. Dalai Lama. Zo stupy bol výborný výhľad a západ slnka.

Večer sme popili slivovicu (každý 1 glg) s našimi cestovateľskými kamarátmi a potom sme sa balili na náš historický výstup. Perspektíva výstupu do takmer 5000 metrovej výšky mi nedala celú noc spať...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?