Naše podujatie sme začali v turistickom centre, kde sme si pýtali mapu bežkárskych tratí. „Ešte nemáme", bola odpoveď. Na otázku kde začínajú bežkárske trate nám pani povedala, že ich nájdeme niekde za cestou. Nevadí, slepí nie sme, očí nám ešte slúžia, však ich hádam nájdeme. Trate sú predsa riadne viditeľné. Poďakovali sme sa za výborné informácie a vydali sme sa hľadať trate. S bežkami pod pazuchou sme brázdili hore-dolu cestou-necestou za cestou, ale stopy nikde. Nakoniec sme našli nejakú svojpomocne urobenú stopu, nuž sme sa vydali po nej. Na stromoch bola občas pribitá značka bežkára, len tak symbolicky, ktorá však niekedy úplne zmizla a potom sa zázrakom zjavila znovu. Kopce a lúky boli nádherné. Všade bielo, ticho, terén ani nie prudký, ani nie suchopárne rovný... bežkársky raj. Len tá nešťastná stopa... Tam, kde si ju samotní bežkári prešľapali, tam im po nej pobehali štvorkolky a snežné skútre (samozrejme v celej oblasti zakázané). Keď sme sa zhovárali s miestnymi, tí len unavene konštatovali, že už nikto nemá silu s týmito ľuďmi, ktorí si myslia, že môžu všetko, bojovať. Keď mladíkov na štvorkolkách aj zastavila lesná stráž, vraj vytiahli pištole.
Skúsili sme aj Skalku a Králiky. Výborný terén, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani St Moritz vo Švajčiarsku. Bežkársky chodník bol vyratrakovaný, ale stopa urobená nebola. Pomôž si človeče, ako vieš. Ja to aj chápem. Veď tí bežkári žiadne prachy do kasy neprinášajú. Vleky si neplatia, desiatu si nosia v batôžku a chceli by sa zadarmo bežkovať. Nie zadarmo. Veľmi rada by som si zaplatila, keby bolo za čo. Aj obed by som si dala, niekde v horskej chatičke po ceste... aj som si dala na Králikoch pri vleku - vo veľkokapacitnom zariadení pri parkovisku. Na budove reštaurácie sa čnela tabuľka, že čosi-kdesi (s veľkou pravdepodobnosťou daná reštaurácia) sa zas postavilo z Európskych fondov. Reštaurácia meďou obitá (akoby už peniaze ani nebolo kde dávať), vo vnútri revala hudba a reštaurácia bola samoobslužná. Človek zaplatil, sadol si a za chvíľu niekto od pultu zareval „Držková!!" K pultu sa vyrútili asi siedmi ľudia pre svoju zaplatenú držkovú polievku. Dohadovanie bolo zbytočné, pretože hudba revala tak hlasno, že nikto nič nepočul. Polievku si zobral najsilnejší, tak ako to podľa zákona prírody má byť. Ja som bola aj tak rada, lebo som aspoň nedostala na držku.
O pár dní sme sa vydali na bežky do Rakúska. Ubytovanie veľmi vľúdne (aj za vľúdnu cenu). V cene ubytovania vstupná kartička na bežkárske trasy (viac ako 200km) zdarma. Trasy perfektne upravené - pre klasické bežkovanie aj pre skating. Popri trasách malé chaty ponúkajúce miestne špeciality, trošku predražené šnicle, knodel mit mohn ..., ale neobťažujú diskotékovou hudbou na plné pecky. V kútiku hrá starý pán na harfe, pri vchode zdarma pohárik (alebo dva) pálenky na zahriatie. A sú zvyknutí robiť, napriek nášmu národnému mýtu, že najväčší pracanti sú predsa Slováci. Pani, ktorá nám prenajímala izbu, chodí od deviatej do šiestej do roboty a penzión má len ako bokovku. Minulú zimu sme bývali v penzióne, kde pán okrem prenájmu prevádzkoval taxislužbu, poskytoval autobusové zájazdy a pani robila na miestnom úrade. V garáži mali zaparkované normálne auto (o zážitku na Smrekovici, kde sa šéf zariadenia na hrebeň Veľkej Fatry dovalil na obrovskom bavoráku v značkovom odeve, vynadal pracovníčkam, ktoré zarábajú určite minimálne minimum, a poskytoval izby, ktoré stoja 42EUR/2 osoby/noc a sú horšie ako na internáte, napíšem niekedy inokedy). V Rakúsku sa mi zdá, ale to je len môj osobný názor, že ľudia nechcú mať kopec prachov, hneď a zaraz, a za nič. Penzióny sú upravené, starajú sa o ne s láskou, každý má svoj osobný šarm, ale všetky harmonicky zapadajú do celkového rázu krajiny. Bežkári to u nich majú radi, na ľahších, modrých trasách to niekedy vyzerá ako na promenáde. Seniori, deti, mladé páriky, psi. Na čiernych sa preháňajú už len veľkí machri (a vlečieme sa aj my, hoci nie machri, len veľmi pomalí, rekreační amatéri). A preto ich majú bežkári radi, chodia tam húfne a radi sa vracajú. A na upravených trasách si dajú aj tú predraženú šnicľu a ani nefrfľú.
PS: Radosť z toho má aj rakúsky minister hospodárstva, v regióne je nezamestnanosť 2,5%.
