reklama

Incredible India – časť IV. (Našich prvých 5000 metrov)

Pokračovanie blogu Incredible India časť I., časť II. a časť III.  Nášmu výstupu na Stokla Pass predchádzala veľká diskusia: máme si zobrať so sebou somárov, alebo nie?  "Však dvoch somárov už máme, načo by sme trepali viacerých..." hovorili sme si, pozerajú sa vzájomne na seba a pokyvujúc hlavami.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Veď ktorý somár by sa vydal s takou malou kondičkou do takých veľkých hôr? "Nejaký somár navyše by sa ale zišiel"... hovoril Milan. "Aspoň by nám odniesol batohy." V požičovni somárov (rozumej v agentúre) sme však zistili, že so somárom musíme zobrať aj sprievodcu somárov. Navyše nemôžeme zobrať jedného somára, ale minimálne troch, pretože kvôli jednému somárovi sa do výšky 5000 metrov nepotrepe žiadny somár - bolo nám oznámené majiteľom cestovnej agentúry. Nakoniec si nás pán premeral prísnym pohľadom a skonštatoval: "Však vy nepotrebujete žiadneho somára." Neboli sme si istí, či to máme brať ako kompliment, alebo urážku, ale nakoniec, pri predstave somárieho stáda, ktoré by kráčalo s nami, sme súhlasili. Milý pán v agentúre nám tiež povedal, že všetko od nás odkúpi: stan, telefón, topánky, oblečenie, šaty... sľúbili sme mu, že ak sa vrátime, niečo mu predáme, ak sa nevrátime, môže si všetko zobrať zdarma. Pán bol zjavne nadšený, takýto obchod sa mu veľmi páčil. Aby predsa len dostal nejaký preddavok, objednali sme si u neho džíp, ktorý nás mal odviezť asi 25km, kde sme začínali túru. Nakoniec sa z džípu vykľula miestna rikša, ktorá sa šinula rýchlosťou pešiaka po hrboľatej ceste. Nevedela som čo ma bolí viac, či hlava alebo zadok. Hlavu som si búchala o plafón auta, keď sme nadskakovali po kameňoch, zadok o starú, tvrdú sedačku. Po 2,5 hod sme prešli tých 25 kilometrov a náš tichý šofér, ktorý za dve hodiny neprehovoril slova, nám pokynul, že máme vystúpiť. Tak sme vystúpili. Na zemi nás vítala obrovská kopa somárích hovienok, ako výsmech za to, že si teraz budeme ťahať batohy sami.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď som zbadala tú výsmešnú kopu, pochytila ma akási zúrivá melanchólia a nie a nie sa pohnúť z miesta. Skrátka sa vo mne prejavila somária nátura, z ktorej kúsok má zrejme niekedy každý rozumný i nerozumný tvor. Sadla som si na kameň a lamentovala, že počkám na nejakého somára, ktorý mi odnesie batoh. Milan už bol plne naložený, tak neostávalo nič iné len čakať. Ako na zavolanie, v krajine, kde nebolo vtáčika letáčika sa zrazu objavilo stádo somárov (asi 15) spoločne s troma sprievodcami. "To je zázrak!" hovorila som si. "Teraz sa ich spýtam, či by mi jeden z ich somárov, neodniesol za malý poplatok batoh". Stádo sa blížilo k nám, ale pri pohľade na zarputilé tváre sprievodcov ma moja asertivita opustila. Mám sa spýtať? Nemám sa spýtať? Mám? Tieto Sokratovské otázky viedli k tomu, že stádo prešlo a ja som stále sedela na kameni a pýtala sa, či sa mám spýtať. Keď som sa rozhodla, že sa spýtam, už nebolo koho. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dolina bola nádherná. Riečku a cestičku zvieral uzučký kaňon, akoby ju chcel zadláviť tiahou červených brál. Prechádzali sme z jednej strany na druhú, balansovali na úzkom chodníčku a pomaly stúpali stále vyššie a vyššie. Chvíľku sme si odpočinuli v trávnatom hájiku, zjedli lekvár a pobrali sa ďalej. Neskoro popoludní sme prešli bránou ozdobenou lebkou z kozy (alebo z ovce), nad ktorou vo vetre povievali budhistické zástavky a zastavili sa na rázcestí v parašutistickej kaviarni. Kaviareň volajú parašutistickou preto, lebo je pod plachtou z padáka. A prečo sa to volá v knižke kaviareň, to naozaj neviem vysvetliť. Kávu tam nemajú, len miestny čaj, ktorý uťahanému turistovi pripadá ako nebeská manna. Spýtala som sa, či by mi nedali aj niečo zajesť. Pani vytiahla zopár čínskych sáčkových polievok. Slušne som poďakovala a vypýtala si ešte pohár čaju. V ten deň sme boli jediní turisti, ktorí si prišli posedieť do kaviarne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Do osady, ktorú tvorilo 9 domov sme prišli poriadne vyhladnutí. Ženy vyšli na dvor a obzerali si nás. Jednej z nich, mladej ružovolícej slečny sme sa opýtali, či by nám nedala niečo zjesť. Najprv nedôverčivo na nás pozerala, potom privolila, že za 200 rupií niečo navarí. Pozvala nás dnu. Podľa rozpadnutého zovňajška domu som čakala strašné a špinavé prekvapenie. Prekvapenie prišlo, ale opačné. Čistá, útulná, vlnenými kobercami vystlaná izba bola ako byť doma u starej mamy (pravda, ak vaša stará mama býva na dedine v starej slovenskej chalúpke...). Rigzen (tak sa 28-ročné dievča volalo) sa zvŕtala okolo sporáka a za pol hodinu sme mali výborné zeleninové jedlo so šošovicou a ryžou. Rigzen zavolala aj svoju mamu a čaj sme si dali všetci spoločne, dohovárajúc sa posunkami. Stará pani nám pochválila náš ešus, my sme zas pochválili krásny mosadzný (alebo medený?) sporák vykladaný rôznymi kameňmi. Tak výborne sme sa cítili, že sme Rigzen oznámili, že ostaneme u nej spať, hoci pôvodne sme chceli spať v stane. Rigzen však pokrútila hlavou a povedala, že nesmieme. Po dlhom posunkovom dialógu sme vyrozumeli, že systém prenocovania v dedine je založený na absolútne netrhovom a nekonkurenčnom princípe: v dedine majú určené poradie, v rámci ktorého sa jednotlivé domy spravodlivo striedajú v prijímaní turistov. A dnes má službu dom číslo 6. Skúšali sme Rigzen prehovoriť (že sa schováme u nej potajomky), ale nedala sa a odprevadila nás do najvyššie položeného domu, kde nás už čakala nejaká pani s dieťaťom (jediným v celej dedine). Pani mala vo vnútri špinavo, v izbe bol hmyz, namiesto kobercov tenký paprndekel a pod ním hlina, namiesto pekných matracov akési tenučké plátky látky... V cene ubytovania mala byť večera, raňajky, obedový balíček... Ponúkla nám večeru, ale keďže sme už jedli (nepoznajúc miestne zvyky), poprosili sme, či by nám teplé jedlo nedala ráno. Naveľa naveľa privolila. Večer sme si vyčistili črevá hltom vodky a v sparťanských podmienkach sme zaspali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pani nás vyhnala z postele už o siedmej ráno, pretože mal službu v parašutistickej kaviarni. Pri raňajkách nám neustále predkladala svoju kolekciu štrikovaných výrobkov, nakoniec sme si niečo aj kúpili. Ja som si ešte kúpila navyše budhistickú lyžičku, s ktorou sa tancuje počas budhistických sviatkov. Lyžička je taká ostrá, že sa dá použiť len na piercing jazyka. Najhoršie bolo, že sme nákup museli vyniesť do historickej výšky. O ôsmej hodine sme už boli na ceste, dnes nás čakalo len 300 výškových metrov - pár hodín chôdze. Dôležité je vraj spať vždy len o niekoľko 100 metrov vyššie, aby človek zmiernil následky výškovej choroby. Hodnú chvíľu sme kráčali v stáde oviec a kôz, ktoré pastier - jediná živá duša - viedol na pašu. Teliatka a kozliatka okolo nás veselo poskakovali a békali - zjavne nemali problém s výškou. Dlho sme nemohli nájsť táborisko, nakoniec sme ho našli podľa odpadkov. Utáborili sme sa už o jednej, uvarili sme si a potom nám obom prišlo tak zle, že sme len polihovali v stane, pozerali či neuvidíme snežného leoparda, pili čaj a bedákali, že nasledujúci deň asi umrieme. Z času na čas sa jednému z nás zazdalo, že snežného leoparda skutočne vidí, ale to boli asi len následky výšky. Keď sme na druhý deň už v lepšej kondícii raňajkovali, prešli okolo nás dvaja turisti - mladý pár na svadobnej ceste (ako sme sa neskôr dozvedeli) s miestnych sprievodcom. Vydali sme sa na cestu hodinu po nich, ale čoskoro sme ich dohonili - mladík totiž zvracal a vyzeral na umretie. Dievčina nás poprosila, či by sa nemohla pridať k nám a sprievodca by sa vrátil s jej manželom dolu. Spolu sme pomaličky, krok za krokom, šliapali hore. Začalo snežiť, posledné metre boli hrozné, ťažko sa nám dýchalo, každý krok bol horší a horší, ale nakoniec za snehového fujaku sme boli hore! Vrcholová fotka a ideme dolu. Po ceste sme obchádzali kostry somárov, miestni sprievodcovia vraj tak naložia somárov a kone, že tie po ceste skolabujú a vypovedia im z výšky pľúca. Tak ich nechávajú na ceste, kde sa o nich podelia vlci. Okrem kostier sme stretli aj živé tvory - jaky. Pôvodne sme chceli prespať v stane, ale bolo nám z výšky stále zle, (boleli ma dosť pľúca) tak sme 4-dňový okruh skrátili na 3 dni a po 9 hodinách sme prišli do dedinky Stok, kde už čakal zotavený manžel dievčiny aj so sprievodcom. Vzali nás naspäť do Lehu. Všetky ubytovania boli plné, nakoniec sme našli hostel New Moon (veľmi romantické meno pre izbičku, kde teplá voda tiekla len na dobré slovo a ochotu majiteľa) a v skromných podmienkach sme zaspali.

Posledný deň, posledná noc. Cez deň sme vykázali obrovské zisky, predali sme stan a topánky, našli krajčíra, ktorý zašil Milanovi obrovskú dieru na zadku. Celkovo sme zhodnotili tento deň ako prínosný, výnosný a úspešný. Optimizmus skončil, akonáhle sme prišli do hotela vyššej kategórie (27 Eur), ktorý sme mali ako jediný rezervovaný na poslednú noc. Ukázalo sa však, že hotel zodpovedá štandardu izby za 6 Eur, v ktorej sme spali predtým. (Neodporúčam rezervovať si hotely na internete, vždy sa nájde vhodnejší, lepší a lacnejší variant - homestay/guesthouse). V izbe sme mali chrobáky, ktoré vytriasame zo spacáku a z oblečenia doteraz. Obed varil starký, ktorý neprestajne do jedla chrchlal, okolo neho sa v kuchyni tmolilo niekoľko malých psov, na dôvažok hučal generátor, pretože vypadla elektrina (elektrina vypadáva 3-4x za deň). Keď sa Milan išiel sťažovať, asi osemročný indický chlapec (tiež turista spolu s rodičmi) mu múdro poradil perfektnou angličtinou, že v Indii si nikdy nemôže zobrať izbu na prízemí, pretože je jasné že bude mať hmyz. A hrdo mu ukázal, že on a rodičia majú izbu na najvyššom (prvom) poschodí. Ešte sa ho spýtal, či robí nejaký biznis, ale keďže jediný náš biznis bol predaj stanu a topánok, Milan mu popravde odpovedal, že žiadny biznis nerobíme. Nato sa chlapček opäť zatváril veľmi múdro a poznamenal: "Vieš, tu každý robí biznis. My sme z Keraly a sme v biznise." Tí Indovia fakt majú drive už od malička.

Raňajky, odchod a civilizácia. Z lietadla vidíme posledný krát nedostupné štíty Himalájí, ľadovce, osamotené doliny, strminy pomaličky sa zvažujúce až k úplne plochej krajine. Kliknite tu a pozrite si fotky

Veronika Remisova

Veronika Remisova

Bloger 
Politik Populárny bloger
  • Počet článkov:  92
  •  | 
  • Páči sa:  9x

Poslankyňa parlamentu za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Poslankyňa miestneho zastupiteľstva Bratislava-Staré Mesto"…there is no path, paths are made by walking…" Zoznam autorových rubrík:  SlovenskoBratislava - Staré MestoCestopisy a potulky

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu