Namojdušu, Indiu, kde je 15 miliardárov a kopec matematických a informatických géniov som si predstavovala úplné inač. Ale poďme pekne po poriadku.
Odchádzali sme hneď z roboty. Lietadlo sme takmer nestihli, pretože niekoľkí občania si zmysleli, že sa poprechádzajú po koľajniciach metra, takže celú trať uzavreli a my sme ostali trčať 5 minúť od letiska. Nakoniec po zásahu nadprirodzených síl si to občania rozmysleli a išli sa prechádzať inde a my sme lietadlo na poslednú chvíľu stihli. Cestou do Mníchova sa nestalo nič mimoriadne, iba sme dostali pravý nemecky rožok, ktorý chutil ako vesmírna strava. V Mníchove sme prestúpili na lietadlo do Delhi. Najprv sme mali malé turbulencie, po hodine nám konečne doniesli jedlo. A tam sa zas preukázalo moje povestné šťastie. Sústredene som pozerala nejaký hrôzostrašný film, ktorý mala Lufthansa v ponuke a zároveň som si otvárala maličkú krabičku, v ktorej som si intuitívne myslela, že sa skrýva maslo (človek má v nemeckých strojoch vrátane lietadla pocit, že všetko ide ako po masle a tak podvedome na to nemecké maslo stále myslí). Keď som obrátila svoju pozornosť od filmu na domnelé maslo a chcela som si ho natrieť na žemličku, s hrôzou som zistila, že to nebolo maslo, ale dresing na šalát a krabičku bola prázdna. Lepšie som sa poobzerala okolo seba a zistila som, že som si olejovým dresingom poliala nie šalát ale seba. Našťastie som mala na kolenách položeny kvalitný páperový vankúšik, ktorý sme dostali v lietadle. Vankúšik som schovala pod sedadlo a pustila som sa do šalátu bez dresingu. Neskôr sa mi ešte stala malá nehoda s kuracím mäsom, ale to sa mi podarilo z nohavíc umyť. Myslím, že mne by mali letenky predávať s istou rizikovou prirážkou.
V Delhi sme vystúpili do 45 stupňovej horúčavy, našťastie sme len prešli na domáci terminál a za 2 hodiny nám išlo lietadlo do Chandigaru. Naším cieľom bolo však Manali, od letiska vzdialené cca 300km. Č je to 300 km, myslela som si. Jeden náš kamarát - tak trochu blázon - to prejde za 55 minút (reklamná vsuvka - má Volvo. Prosím majiteľov autosalónov Volvo, aby mi peniaze posielali na účet...). Nuž nám cesta trvala rovných 10 hodín (v aute nedefinovanej značky). Také cesty som ešte v živote nevidela. O miesto na ceste sme sa bili s ťavami, kravami, koňmi, býkmi, rikšami, nákladnými autami, malými autami, veľkými autami a autobusmi. Šírka cesty bola tak pre jedno a pol auta a v horách samozrejme neboli na kraji cesty zábrany. V polovici cesty ma od napätia rozbolel žalúdok, pravdepodobne som dostala druhý žalúdočný vred. V polovici cesty šofér zastavil a donútil nás vojsť do reštaurácie, kde sme si objednali 2 neznáme jedlá. Na jedálnom lístku mali tieto 2 jedlá rôznu cenu, ale chuťovo to bolo to iste - skrátka jedlo pre diabla (alebo od diabla), tak to pálilo. Museli sme si objednať aj nejaké nápoje, pretože tá páľava sa nedala vydržať - s tým asi majitelia rátali a nápoje boli veľmi drahé.
Po tejto hostine sme nasadli naspäť do auta a trmácali sa ďalších 7 hodín. To čo robil na ceste náš šofér je neopísateľné. Jeho hlavný riadiaci nastroj bol klaksón, ktorým si dával rôzne, mne nedešifrovateľné znamenia. Kľučkoval medzi autami a nakladačmi, telefonoval, pozeral sa von... Nakoniec sme šťastlivo došli do vopred rezervovaného "hotela" Vila Marina. Keď som prišla do našej izby, chcelo sa mi plakať. Cena za izbu bola 50 EUR, ale keby bola aj 5 Eur aj tak je to veľa. Steny boli asi z papiera, takže celu noc bolo počuť deti, ktoré nechceli spať - indické deti majú veľmi krásny, silný a prenikavý hlas (odporúčam pre indické deti opernú kariéru, určite majú na to predispozície). V kúpeľni bola diera, ktorá viedla do druhej kúpeľne u susedov, čiže sme počuli všetko, čo sa v kúpeľni a na záchode robí. Asi aj oni. My sme sa však správali veľmi diskrétne, pretože proti všetkým pravidlám a proti zdravému rozumu sme v Indii trpeli zápchou. Ešte som zabudla povedať, aké záchody som cestou autom mala možnosť vyskúšať. Najlepší bol jeden - bola to vlastne dierka v zemi - nie príliš veľká, a tam sa robilo všetko: sprchovalo, holilo, umývalo + veľká a malá potreba. Multifunkčná dierka...
Ráno sme sa zobudili na krik - deti aj dospelí kričali rovnako - a išli sme sa naraňajkovať. Najprv prišiel starý pán a povedal že nám urobí palacinky. Keď po hodine palacinky neprišli išli sme sa spýtať do kuchyne - teda do malej špinavej diery, že čo sa stalo s raňajkami. Uistil nás, že sú už v prípravnom procese. Po hodine prišiel mladý muž - asi syn starého muža - a spýtal sa, že na čo čakáme. Povedali sme, že na palacinky. "Ale však palacinky nemáme", povedal mladý muž. Empaticky naznačil, že nám môže urobiť... nejaké neznáme indické názvy. Vybrali sme si dva, očakávajúc s napätím čo sa z nich vykľuje. Ja som dostala pálivú omeletu a Milan posúch s nejakou gebuzinou vo vnútri. K tomu nesmierne sladký čaj a ešte sladšie kapučino. Posedeli sme si vonku, pretože sme neboli schopní hýbať sa (asi od únavy po šialenej jazde autom) a nakoniec som si vypila vodku - akože na dezinfekciu žalúdka - ktorá ma vzpružila natoľko, že sme sa mohli vydať do "mesta". Mam zmiešané pocity, keď hovorím o Manali ako o meste. Zdá sa mi, že to je jedna blatová ulica s maličkými obchodíkmi, kde je najčastejším tovarom špina.
Chodníky v "meste" nie sú, treba si vydobyť miesto medi autami, zvermi a rikšami. Medzitým sa rozpršalo, tak sme to mali aj so sprchou. Aspoň nebudeme domácemu pánovi vo Vile Marino míňať vodu.
V meste sme si objednali sprievodcu na 4-dňový trekking , odmietli sme možnosť, že nám bude sprievodca s pomocníkom variť, prehlásili sme, že si budeme variť sami (ovsené vločky + nejakú sušenú stravu). Mne sa totiž zdá, že si s každým sústom miestnej stravy podpisujem ortieľ smrti.
Priznám sa, že som nikdy predtým som nevidela krajinu, kde by mali obyvatelia menší zmysel pre poriadok, ako v Indii (ešte som síce neprebrázdila Afriku, ktorá by Indii mohla byť nebezpečným konkurentom). Všade sa povaľujú hŕby odpadkov, smrad. Niektorí ľudia sú neuveriteľné chudobní. Sedia pri ceste a niečo si varia v jednom hrnci, z ktorého všetci jedia. Niektoré veci však majú usporiadané mimoriadne rozumne a kontrasty medzi obyvateľmi sú nesmierne. Na ceste sa tlačí napríklad BMW, starček na somárovi, dievčina na bicykli, chlapec na polorozpadnutej rikši. Niektorí bývajú len v kope sena pri ceste, do ktorej si vydlabali otvor a natiahli na ňu nejakú plachtu. Iní sú v obydliach z vlneného plechu. Až sa cítim trápne, keď sa pozerám okolo seba. Ešte niekoľko prvých postrehov, ktoré sa mi vryli do pamäti prvé dni nášho pobytu (treba to brať s rezervou, pretože som bola vo veľmi veľmi mrzutej nálade).
Jedlo na tanieri si Indovia miešajú zásadne rukou. Ak chcete ryžu namočiť do omáčky, tak do taniera vnoríte ruku až po zápästie a premiešate to. Ak to jednou rukou nepôjde skúsite oboma. Je to rýchlejšie a efektívnejšie, prsty sa iba oblížu, nemusí sa umývať toľko riadu. Mimochodom, nikoho som nevidela pred touto operáciou si umyť ruky.
Chcete sa vysmrkať? A nemáte po ruke vreckovku? Nič ľahšie. Zapcháte si jedným prstom jednu nosnú dierku, nakloníte sa, alebo vykloníte von oknom, podľa toho, kde sa práve nachádzate a potom poriadne fúknete. A je to. Väčšina Indov ma problém s dýchacími cestami, pretože neustále počujete (slabšie nátury mi určite prepáčia nasledovný opis) chriachania a následné pľuvanie. Asi je to nákazlivé, pretože dnes sa u mňa prejavili prvé príznaky zapchatého nosa, ale nebojte sa, riešim to diskrétne vreckovkou, takže po návrate sa nikto nemusí báť mojej spoločnosti.
Máte sľúbené v cene hotela raňajky? Prinesú vám takú lahôdku, že sa z toho pozvracal aj ich miestny zablšený pes. Čestné slovo, nevymýšľam si, v jedno ráno sa nám to stalo: trávnik pred našou ubikáciou bol celý ... od psa, ktorému hodili majitelia penziónu zvyšky z našich raňajok.
Ďalší zaujímavý úkaz: ak sa Indom nepáči, čo im hovoríte (napríklad, keď sa sťažujete že nemáte vypraný vankúš a pred vami na danom vankúši určite spali ďalší 10 Indovia, podľa rôznych vlasov, ktoré ste tam našli), tak sa tvária, že vám nerozumejú. Ak vám naozaj nerozumejú, tak opakujú yes, yes a urobia si aj tak všetko po svojom. Odnášam si to ako „best practice", ktorú budem uplatňovať v práci - buď sa budem tváriť, že nerozumiem (pri každej pracovnej žiadosti), alebo budem prikyvovať yes, yes a robiť si po svojom. Niekedy mám pocit, že niektorí ministerskí úradníci boli na študijnom pobyte práve v Indii, odkiaľ si doniesli tento cenný poznatok.
O trekku v Manali v ďalšom príspevku a nech mi milovníci Indie a Budha prepáčia moje mrzuté poznámky k tejto neuveriteľnej krajine.
