reklama

Incredible India - časť II. (Trek v Manali)

Pokračovanie prvej časti blogu Incredible India:  Okolo obeda pre nás prišlo auto na náš úvodný 4-dňový výlet do hôr. Vodič nás všetkých  vyložil v dedine Solang odkiaľ sme mali začať vraj nádhernú túru. Prvých 7 kilometrov sme šli po asfaltovej ceste, okolo nás frčali nákladné autá, ktoré za sebou nechávali kúdole prachu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Na trase našej túry, ktorú vybral sprievodca, vraj ako jednu z najkrajších, indická armáda práve usilovne stavala a podľa wikipédie stále stavia 8-kilometrový tunel do Lehu (oblasť hraničiaca s Čínou). Leh je totiž v zime odrezaný od zvyšku sveta, a tak sa Indovia boja, aby im ho v zime Číňania neukradli. Po ceste sme videli niekoľko smutných momentiek - nechcem byt patetická, ale skutočne mi zvieralo srdce. Ženy sedeli po okraji cesty a kladivkom rozbíjali veľké kamene na menší štrk a ukladali to podľa veľkosti (viete si domyslieť koľko tu asi stojí pracovná sila). Celá rodina - chudučký otec, matka a 2 malé deti - nosili vo vreci hlinu na cestu, starček robil z cementu kvádre do formičiek zhlobených z dosiek, ženy nosili na hlave väčší náklad ako ony samé... Keď sme prechádzali popri tejto biede, celý čas som si hovorila, že takto ľudí môžu zdierať len Indovia... až kým sme neuvideli tabuľu, že stavbu zabezpečuje stará známa nemecká firma STRABAG. Pozdĺž cesty sa všade nachádzali odpadky rôzneho druhu, čo však Indom nebránilo osadzovať optimistické tabuľky napr. „dobrý priateľ nenechá svojho priateľa odhadzovať odpadky", alebo "No race, no rally, enjoy the valley".

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po dvoch hodinách sme sa konečne z cesty odpojili a vydali sa do "hôr". Sprievodca, ináč zlatý 25-ročný chalan, nám porozprával, že je z najvyššej vrstvy , ale do školy chodil len 2 roky, jeho otec ma už štvrtú ženu, a preto ho nemá rád, a chce si založil svoj biznis - ponúkol nám joint venture (jeho kapitál bude know-how a náš kapitál bude kapitál). Zdvorilo sme odmietli, keďže v Manali sme boli dúfam prvý a posledný krát, napriek tomu, že je to raj pre milovníkov trávy (nielen ten himalájskej). Potom ma napadlo, či náš mladík tou joint venture nemyslel aj niečo iné, ako spoločný turistický podnik... To, že bol z príslušníkom vyššej vrstvy aj dával najavo. Po úzkom chodníku išiel oproti nám vari 80-ročný starček, čo ťahal obrovské vrece s nejakým nákladom. Mladík ani nekývol hlavou, ani sa neuhol, ani na starca nepozrel. Starec, chudák, ustúpil až na samý kraj chodníka, za ktorým bola priepasť. Nech žije republika, bratstvo, rovnosť, sloboda...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najprv sme museli prejsť po zváľanom moste cez rieku, potom sme sa začali štverať do výšky nad 3500 metrov. Po ďalších 5-6 hodinách sme konečne došli do nášho kempingu, teda lepšie povedané na smetisko. Predstavte si, že ste vo výške 3900 metrov, okolo sú zasnežené, nedotyčné vrcholky 6000 hôr a pod nohami vám pukajú plastové fľaše, plechovky, celofánové papieriky, fľaštičky rôzneho druhu a rôznych veľkostí, obaly z čipsov (podľa množstva odpadkov, v Indii sú čipsy veľmi obľúbené ...). Odpadky boli na jednej ohromnej kope, na rôznych menších kopách a jednotlivo. A boli všade. Nakoniec sme našli miesto práve na náš maličký stan, očistili sme ho od odpadkov a dali si vločky. Z výšky sa nám točila hlava a pohrávali sme sa s myšlienkou, že sa pomaly vydáme naspäť. Keď sme však ráno vystrčili hlavu zo stanu, svietilo slnko a zdalo sa nám ponižujúce vzdať sa bez boja. Vydali sme sa teda k jazierku (okolo 3900-4000m) s veľmi zložitým menom. Okolo praskali ľadovce, vzduch bol priezračný, už trochu riedky a my sme sa pomaly vliekli vyššie a vyššie. Sprievodca bol vždy 100 metrov pred nami a neustále musel čakať. Nestrácal však dobrú náladu a lámanou angličtinou opakoval: you happy - I happy. Túra, ktorá vraj trvá Indom 2 hodiny, nám trvala 4, ale stálo to za to. Stretli sme výpravu indických horolezcov, ktorí k jazierku chodia trénovať kritické situácie. Z okolitých štítov vraj často padajú lavíny a môžu si nacvičovať prvú pomoc priamo v teréne. Tu nás sprievodca usadil, že sa môžeme naobedovať. Prežúvajúc zas vločky som tajne dúfala, že kritické situácie si horolezci nebudú nacvičovať priamo na nás.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cesta naspäť bola taká istá ako cesta hore... po niekoľkých hodinách, obsypaní štrkom a prachom z nákladných áut sme sa dostali do dedinky, z ktorej sme túru začali. Dedinka bola indickým centrom adrenalínových športov - zorbing (spúšťanie sa v plastovej guli zo svahu), paragliding a ešte všelijaké miestne vzrušujúce zážitky. Snažila som sa sprievodcovi vysvetliť, aké by boli ich hory krajšie, keby tam neboli hory odpadkov, ale sprievodca sa na mňa díval s meravou tvarou a nakoniec povedal „yes, yes", odpľul si a ukázal nám miesto, kde si máme postaviť stan. Neveriacky sme sa dívali na naše „táborisko" vedľa ktorého vyčnievala tabuľa "ATTENTION DUMPING AREA" ( "Pozor, miestne smetisko"). Najprv som si myslela, že oficiálnym smetiskom je cela dedina, ale keď som sa pozrela čo sa nachádzalo pri tejto tabuli, došlo mi, ako vyzerá v Indii oficiálne smetisko. V dedine boli aj iné „oficiálne" táboriská, ale za tie sa zrejme muselo platiť, čiže sprievodca dostal od majiteľa agentúry pokyn, že nás má zaparkovať zadarmo na smetisku. Po telefonáte s majiteľom agentúry nám ponúkol sprievodca lúku za riekou. Išli sme sa pozrieť za rieku, už to nebolo miestne smetisko, len lúka posiata lajnami od posvätných kráv. Napriek tomu, že to boli zrejme posvätné lajna, rozhodli sme sa, že pôjdeme na vlastné náklady do hotela Iceland, najmä keď ma taký európsky názov. (Potajme sme dúfali, že aj európske štandardy). Hotel bol na miestne pomery čistý (niekoľko pavučín, trochu prachu a jeden zabudnutý špak z cigarety). V hoteli Iceland sme si dali Lassi, a potom ešte ďalšie Lassi (jogurtový napoj s banánmi, alebo mangom alebo slaný). Hotel mal dokonca aj HBO, na ktorom išiel Terminátor 3 a po ňom ďalšie hororové filmy, ktoré ma obzvlášť potešili. Začala som sa cítiť viac ako doma a menej ako v Indii. S týmto pocitom som aj zaspala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na druhý deň nám sprievodca naplánoval ľahučký výstup na vrchol Patalsu, ktorý má 4700 metrov. Na tento vrchol sme sa mali vydriapať z výšky 2300 metrov za jeden deň. Výstup vraj trvá len 12 hodín. Odhliadnuc od výškovej choroby, ktorá by ma určite skolila na polceste, ešte nikdy v živote som nezvládla 2400 výškových metrov hore a 2400 metrov dolu za jeden deň. Nebudem tu verejne prezrádzať aké výkony podávame v horách, mohlo by to niekomu zobrať ilúzie o našich vysokohorských schopnostiach. Druhou alternatívou bol prechod okolo ďalšieho jazera - spolu 30 kilometrov a najvyšší bod položený zas len vo výške 4600 metrov. Tiež za jeden deň. 30 kilometrov za deň prejdeme popri hrádzi na bicykli, aj to keď sa moc snažíme a sme vo forme...

Nakoniec sme sa dohodli, že 30km trek rozdelíme na dva dni a v strede sa utáboríme. Tak sme aj urobili. Túru sme mali začať v bode, do ktorého nás malo vyviesť auto. Štartovací bod sa nachádzal na ceste, ktorá vedie cez priesmyk Rohtang a druhý najvyšší priesmyk na svete Taglang (cca 5325 metrov). Táto cesta je hodnotená ako jedna z najsmrteľnejších ciest na svete, väčšina turistov pri prechode trpí výškovou chorobou (cestovateľ, ktorého sme stretli upadol po ceste do bezvedomia), niekedy to vraj skončí aj smrťou. My sme po nej mali ísť našťastie len 20 kilometrov - t.j. 2 hodiny. Šofér sa s nami rútil tak, akoby išlo o život a ašpiroval na prvé miesto v súťaži "Kto sa čo najskôr dostane na druhý svet". Cesta je, tak ako mnohé indické cesty, ktorými sme išli, stavaná pre 1,5 auta. Náš šofér predbiehal ostatné autá, stále niečo šomral, tlačil sa, keď bola zápcha od okraja priepasti bol niekedy len zopár centimetrov. Myslím si, že nemám zajačie srdce, ale keď som sa z okienka džípu pozerala do prázdna pod nami, začala som sa v duchu lúčiť s mojimi drahými rodičmi, kamarátmi, prácou... na ceste boli miestami také hrbole, že sme skákali po strop auta. Zápchu tu spôsobovali davy turistov, ktorí prichádzali z juhu Indie a viezli sa autom do priesmyku, aby sa pozreli na sneh a spustili na lyžiach. Niektorí vraj sneh nikdy nevideli. Keď sme vystúpili, roztrasene som sa poďakovala a bola som šťastná, že už pôjdem po svojich (trebárs aj tých 30 kilometrov do akejkoľvek výšky). Túra išla kolmo hore, po nádherných lúkach, kde rástli himalájske kvety, vedľa nás bečali ovce a mékali kozy, z ktorých sa vraj robia výborné šály (tie najjemnejšie z chlpov z brady).

Po hodine stúpania začalo mrholiť, po ďalšej hodine liať a po ďalšej hodine snežiť. Sprievodca si asi myslel, že sa nám to páči. V Himalájach sa predsa patrí zamrznúť uprostred snehovej búrky a po 3 dňoch sa s omrzlinami zviesť vrtuľníkom do základného tábora. Preto išiel pokojne ďalej a na nás sa ani neobzrel. Urputne som si v mysli opakovala mantru, ktorú mal sprievodca vytetovanú na ruke a myslela som na to, ako mi je teplo. Nepomohlo. Bola som premočená a premrznutá, rukavice, ktoré mi zmokli, začali mrznúť. Nakoniec sme sa dostali do tábora, kde boli postavene stany a izraelskí turisti sa tam učili lyžovať (surrealistické stretnutie...). V tábore nám iní sprievodcovia, povedali, že cesta ďalej je nepriechodná kvôli čerstvému snehu, niektoré úseky sa dajú prejsť len s čakanom. Čakan sme mali len jeden - ten patril sprievodcovi a nám by asi veľmi nepomohol. Náš sprievodca nás chcel nahovoriť, aby sme si v snehovom fujaku rozložili stan a že zajtra uvidíme. Moc sa nám nechcelo, a prehovorili sme ho na cestu späť v zmysle hesla "We happy, you happy". Majiteľ agentúry bol na nás hrozne napálený (on takéto heslo nevyznáva), musel zas poslať šoféra na tú dramatickú cestu, aby nás zviezol dolu, ale boli sme neoblomní. Znovu sme dorazili do hotela Iceland a znovu sme sa ubytovali v útulnej izbe. Znovu sme si dali Lassi a znovu sme si pozreli film - Ghost ship. Výborná stanovačka, pochvaľovali sme si pod perinou.

Na ďalší deň len malá túra s veľkým bonusom - v hoteli sme stretli milých a sympatických Slovákov - skutočných cestovateľov, nie sviatočných greenhornov ako sme my. Indiu poznali ako vlastnú dlaň. Človeka to zohreje pri srdci, keď kdesi v horách, na konci dlhého odľahlého údolia, v jedinom hoteli, počuje rodnú reč. Pri takýchto príležitostiach sa zrazu na mňa dovalí vlna patriotizmu a radosti - uvedomenie si, že čo je to mať domovinu. Večer sme sa museli rozlúčiť s dedinkou Solang aj so Slovákmi, pretože skoro ráno sme pokračovali do Lehu v oblasti Ladakh.

Veronika Remisova

Veronika Remisova

Bloger 
Politik Populárny bloger
  • Počet článkov:  92
  •  | 
  • Páči sa:  9x

Poslankyňa parlamentu za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Poslankyňa miestneho zastupiteľstva Bratislava-Staré Mesto"…there is no path, paths are made by walking…" Zoznam autorových rubrík:  SlovenskoBratislava - Staré MestoCestopisy a potulky

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu