Tragédia KDH je však v tom, ako vždy zlyhá na osobnej ješitnosti. Svedčia o tom odchody jej popredných členov, rozpory vo vnútri strany, nesúdržnosť, nie príliš lichotivé vzájomné komentáre, dokonca v médiách. Vyjadrenie pána Procházku „Kvôli zmene štátu podľa vzoru Alfa som a budem v politike, a ak KDH nebude chcieť Alfu, nebude mať ani mňa, také jednoduché to je" je aj pre človeka veľmi pokornej nátury silné vyjadrenie. Chápem jeho znechutenie, ale politika je aj o umení presvedčiť ľudí, motivovať ich, nadchnúť za svoju víziu. Lobovať, bojovať, presviedčať, biť sa. Individuálna expertíza a profesionalita je fajn, ale v politike to asi bez kritickej masy nejde. Bohužiaľ na našej politickej scéne sa to najviac darí ľavicovým demagógom (a nielen na našej - napríklad Zeman alebo Hollande, ktorý ľuďom sľuboval podobné absurdné istoty, sú toho príkladom).
Základnou kresťanskou cnosťou je predsa pokora. Cnosť úzko spätá s kardinálnou cnosťou umiernenosti/miernosti/zdržanlivosti. Cnosť, vďaka ktorej človek pozná seba samého, takým akým skutočne je (sv. Bernard), a vzhľadom na svoje chyby (kto ich nemá?) nepestuje nemiernu pýchu a má o sebe pravdivý obraz. Nie som moralista, ale keďže v názve KDH priam vytŕča to „kresťansko-demokratické", človeka to zvádza ku komentárom v tomto duchu. Ani Rada KDH, ani členovia, ani pán Procházka takúto cnosť zatiaľ nepreukázali. Škoda, ľahšie by sme uverili slovám o spoločnosti založenej na hodnotách a morálke.
