Ale dajme tomu, že náš minister to naozaj myslí dobromyseľne. V tom prípade by som sa s ním chcela podeliť o najnovšiu skúsenosť, prečo je nemožné zadržať turistu na Slovensku dlhšie ako 3 dni, hoci by pán minister zaplatil cestovnej kancelárií, ubytovaciemu zariadeniu, reštauráciám, taxikárom, letisku... hoci aj 100 EUR. Pred dvoma dňami sme sa vrátili z Banskej Štiavnice a moje zážitky s cestovným ruchom sú teda úplne čerstvé. Začalo to hľadaním ubytovania. Do zariadenia, ktoré malo viac ako polovicu izieb voľných deň pred začiatkom víkendu a deň pred naším plánovaným príchodom, sme písali, koľko by stála izba a či nám môžu dať nejakú zľavu z cien uvedených na internete (cena za izbu bola na slovenské pomery dosť vysoká). Namiesto toho, aby nás ubytovacie zariadenie presviedčalo o kvalite ponuky, bez úvodu a záveru nám odpísali jednou vetou, že odporúčajú ubytovanie inde.
Tak sme sa ubytovali inde. Ubytovanie vo Svätom Antone (cca 6 km od Banskej Štiavnice) stálo s raňajkami len o 11 EUR menej, ako neporovnateľne krajšia izba a neporovnateľne kvalitnejšie raňajky z produktov domáceho hospodárstva, ktoré sme dostali v horách v Rakúsku. Matrac bol tenučký 5 centimetrov a každé ráno sme sa budili dolámaní, ako po výstupe na Mont Everest.
Múzeum v kaštieli vo Svätom Antone (kultúrne dedičstvo UNESCO), je podľa môjho názoru klenot aj v európskom meradle. Pôvodné zariadenie, nádherná zbierka obrazov a skíc z ciest majiteľov, unikátny prierez výborne zachovaným mobiliárom po niekoľkých generáciách majiteľov, originálne výzdoby stien, lustre, majolikové pece... Len na tých turistov, ktorých tu Počiatek chce zadržať 5 dní sa zabudlo. Označenie ku kaštieľu - len v slovenčine. Ponuka inojazyčného výkladu alebo prehliadky kaštieľa - neexistuje. Propagácia kaštieľa - takmer žiadna... Neviem, či je úroveň propagácie a marketingu múzea taká biedna preto, že zriaďovateľom múzea je Ministerstvo pôdohospodárstva, alebo je to chronická neschopnosť Slovenska robiť cestovný ruch.
Pred prehliadkou historického parku a lesoparku pri kaštieli nás pani milo upozornila, že sa v parku môžeme prechádzať koľko chceme a dokedy chceme, len pre zmilovanie Božie, nech nehádžeme lavičky do jazierka, ako to robia niektorí návštevníci...
Na druhý deň sme sa vybrali do Banskej Štiavnice. Na parkovisku bezradne pobehoval pán z Maďarska. Vysvetlili sme mu, kde si môže kúpiť parkovací lístok, nakoniec sme išli s ním do kiosku kúpiť ho, pretože sa nevedel dohovoriť ani po maďarsky, ani po nemecky, ani po anglicky. Na námestí v zmrzlinovom stánku sme zas strávili nejaký čas vysvetľovaním mladej fešnej zmrzlinárke, že staršia pani hovoriaca po anglicky chce dvakrát čokoládovú zmrzlinu, dvakrát malú a koľko stojí. V reštaurácii v centre mesta sme zas boli svedkami posunkového výjavu na tému kurací šalát, keďže menu bolo len v slovenčine. Týmto sa naša kariéra prekladateľov v Štiavnici skončila a presunuli sme sa k informáciám. Informácia k prehliadke jednej z pamiatok znela: „prehliadka je možná len po dohode a treba napísať e-mail XY". Väčšina kostolov bola zatvorená, informačné tabuľky zas len v slovenčine. Na mnohých polorozpadnutých historických domoch sa však skvel nápis, že sa rekonštruujú s podporou Ministerstva kultúry, prípadne s podporou z eurofondov, majiteľmi však bola súkromná spoločnosť, samozrejme z Bratislavy.
Na tretí deň sme si zaplávali v Hodrušskom tajchu, v miestnom bufete si dali pivo za pár centov a bolo nám fajn. Žiadni dotieraví turisti z cudziny neotravovali, v krčme sa drkotalo len po slovensky. To nie ako v Prahe, alebo u Rakúšanov! No a na štvrtý deň, cestou domov sme si takmer rozbili auto... Štiavnica je síce zapísaná v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO, ale cesta z Novej Bane do Štiavnice by mala byť zapísaná do Guinessovej knihy za počet a hĺbku jám... ale však to je už stará pesnička... (mimochodom, ktože to je ministrom dopravy?) Turisti, sem sa! Nech sa páči, Slovensko vás vrelo očakáva!